Vybrané finanční prostředky budou použity na úhradu léčebných výloh, cesty k lékaři, zdravotní pomůcky, léky a další potřebné věci k léčbě. K úhradě převozu zemřelých, pohřbu a zaplacení pomníku. Dále na úhradu základních životních nákladů rodin a zraněných než budou schopni plně fungovat.
Prosím, pomozte rodinám Davida a Damiána a zraněnému Ludovitovi a Milošovi.
Věřím, že se zde najdou lidi s dobrým srdcem, kteří pomůžou.
Koho by zajímalo, zde přikládám k nahlédnutí jak tuto tragickou
událost prožíval zraněný Miloš a jeho vzpomínky:
Keď sme v sobotu 26. 8. 2023 odchádzali s chlapcami do Brna za prácou nikoho ani nenapadlo, že by sa mohlo niečo stať. Mali sme všetci dobrú náladu, cestou sme sa zabavili alebo spali. Boli sme dobrá partia a rodina, David a Damián boli a pre mňa stále sú moji bratranci a ja som im chcel len pomôcť a dať príležitosť, aby si zarobili peniaze. Ja som pracoval v Brne niečo cez mesiac, prácu som si zohnal cez kamaráta, ktorý tam už nejaký čas bol. Splácam dlh na zdravotnej poisťovni a chcel som si zarobiť, aby som ho čo najskôr splatil.
Keď som sa vrátil na 4 dni domov späť na Slovensko, aby som si oddýchol a videl rodinu, tak som sa samozrejme stretol aj s mojimi bratranci Dávidom a Damiánom. Vídali sme sa spolu často, takže ani teraz naše stretnutie nebolo výnimkou. Rozprávali sme o všetkom možnom a chlapci sa ma pýtali aj na prácu, či by som im ju mohol v Brne tiež dohovoriť, že by si chceli zarobiť peniaze a pomôcť rodine. Volal som šéfovi a ten mi povedal, že chlapov potrebuje, takže môžu prísť. Keby som len v tom čase tušil, čo sa stane, nikdy by som ich so sebou nevzal. Je mi to tak veľmi ľúto. Nemôžem sa s tým zmieriť. Sám som zmrzačený a mám veľké bolesti, nie vždy si môžem vziať liek na utlmenie bolesti, pretože si liečbu tu na Slovensku musím hradiť sám a čoskoro na liečbu nebudem mať peniaze. Ale som si vedomý akej som mal šťastie, cez všetky bolesti, ktoré mám, cez všetko to čím som si musel prejsť, tak žijem. David a Damián to šťastie nemali a ja neviem ako sa s tým porovnať, že tu nie sú.
Viem, aká zlá situácia je v ich rodinách, ako ich stratou všetci trpia. Nedá sa to vôbec popísať. Chalani boli takí nadšení a do Brna sa tešili. Prišli sme okolo polnoci a nedeľu mali voľnú, zašli sme si kúpiť jedlo a zvyšok nedele strávili na ubytovni, srandovali sme, rozprávali o všetkom možnom. Boli sme skutočne skvelá partia, rozhodne sme sa nenudili. David s Damiánom a Ľudovitom sa okrem iného vypytovali na prácu. Užili sme si príjemné a pokojné nedeľné popoludnie. Pondelkový deň nebol ničím iný ako ostatné pracovné dni, ktoré som zažil. Miesto, kde sme pracovali bolo označené, my na sebe mali reflexné oblečenie, myslím, že z hľadiska bezpečnosti sme nič nezanedbali. Čistili sme odtokové žľaby. Posledná pekná spomienka na Davida a Damiana je z poludňajšej pauzii, kedy sme odpočívali pri D2 za zvodidlami a dávali si niečo na jedenie a natáčalo sa video, to jediné mi z toho dňa zostalo. Keď sa naň teraz pozerám, nemôžem popísať tie pocity bezmocnosti. Damián a David boli taký veselý, pohodový kluci a hlavne v tej chvíli živý, tak veľmi by som chcel vrátiť čas. Jeden skurvený okamih a všetko je inak. Už nikdy spolu nezájdeme na pivo, na zábavu, už nikdy nezažijem Damiánovi vtipy, už nikdy nesadneme na záhrade celá rodina. Už navždy tu budú chýbať..
Radi sme sa jazdili kúpať na Zempliansku Šíravu, to je priehrada tu kúsok od nás, je to nádherné miesto. Viem, až sa tam raz niekedy pozriem, že už to bez chalanov nikdy nebude ono. Stále sa pýtam, prečo sa toto muselo stať, stačilo tak málo, aby sme odišli o chvíľu skôr, alebo ešte v tej osudnej chvíli boli za zvodidlami a pracovali, neviem, či je to osud, alebo niekto skúša, čo vydržíme. Ale nie je to fér.
Keby u nás bola práca a možnosť si zarobiť peniaze, nemuseli sme v Brne vôbec byť a nič by sa nestalo. Z nehody si nepamätám takmer nič, bol som v bezvedomí, spomínam si až na chvíľu, keď som sa prebudil v nemocnici. Nechápal som, čo sa stalo, čo tam robím. Pýtal som sa na ostatných chlapcov, ale nikto mi nechcel nič povedať, len to, že sme mali nehodu, nech som v pokoji a odpočívam. Keď za mnou prišiel Môj strýko Radko a Roland, tak si na ich návštevu spomínam matne, mám to všetko v mlhe. Že Dávid a Damián pri nehode zomreli som sa dozvedel zo živého vysielania na Facebooku. Bol to pre mňa obrovský šok. Hlava mi to nebrala. Nikto si nedokáže predstaviť, čo som v tej chvíli prežíval. Nemal som pri sebe nikoho, kto by ma podržal, s rodinou som komunikoval iba cez messenger. Cítil som sa na všetko tak sám. Nemohol som sa porovnať s myšlienkou, že Davida a Damiána už nikdy neuvidím. Stále mi hlavou leteli myšlienky ako sa to mohlo stať, veď všetko bolo označené, boli sme všetci opatrní, nikto z nás sa nepohyboval mimo značenia alebo odstavný pruh, nie sme blázni, tak čo sa stalo. Ako to, že David s Damiánom zomreli, to nemôže byť pravda!!
Chcel som tak veľa domov, ale vzhľadom na moje zranenia nebol možný prevoz tak rýchlo. V Brne v nemocnici sa ku mne správali pekne, nemôžem sa na starostlivosť sťažovať, ale ja potreboval mať na blízku svoju rodinu. Preto hneď ako to bolo možné som súhlasil s prevozom. Bohužiaľ som si nemohol dovoliť prevoz do nemocnice na Slovensko sanitkou, stálo by to veľa peňazí. Firma u ktorej sme pracovali zaistila ma aj Ludovitovi prevoz dodávkou. Bola to dlhá a náročná cesta vzhľadom na moje zranenia som mohol len ležať, cítil som každú nerovnosť na ceste, ale vedel som, že idem domov a to bolo silnejšie, musel som zaťať zuby a vydržať.
Nedokážem povedať, ktorá bolesť je väčšia, či tá fyzická spôsobená mojím zranením alebo tá duševná spojená so stratou mojich bratrancov. Nemôžem sa zmieriť s tým, že som sa nemohol s nimi rozlúčiť. V deň ich spoločného pohrebu som bol stále v nemocnici v Brne, ale to mi všetko dochádzalo až po príchode domov. Stále som dúfal, že sa v mojej izbe v nemocnici otvoria dvere a príde Damián s úsmevom na tvári, že to bude všetko len jeho obľúbený vtip, že príde Dávid ma rozveseliť a dám s chalanami tajne cigárko. Ale nič také sa nekonalo, bolo to iba moje vysnívané prianie, človek má asi v sebe takú tú poslednú iskru nádeje než dôjde tá chvíľa, kedy si uvedomí, že to, čo sa stalo, to čo nechcel prijať, je realita s ktorou nemôže nič urobiť. Dal by som neviem čo, aby sa toto nikdy nestalo.
Dnešný deň je pre nás všetkých ďalším utrpením. David by dnes oslávil svoje 21. narodeniny. Viem, že sa u strýka a tety zišla celá rodina a ja kvôli svojmu zraneniu prísť nemohol, bol som ale myšlienkami s nimi a hlavne s Davidom, spomínal som na tie super oslavy u nich na záhrade, už nikdy to nebude ako predtým. Ak by som mal tú možnosť vrátiť čas, nikdy by som ich so sebou nevzal. Je mi to tak veľmi ľúto.
